Kosmopol vstáva z popola.
Kým sa tak stane a budeme môcť potvrdiť nové termíny predstavení, poďte si s nami pripomenúť postavy Kosmopolu. Ak by ste sa chceli do ich osudov ponoriť hlbšie, odporúčame našu knihu Ako sa tvorí imaginárium.
Partnerom obnovenej premiéry je Nadácia Tatra banky.
Postavy Kosmopolu
Peter Kadlečík
Alexander Szatmáry
„Narodil som sa ako Szatmáry a ako Szatmáry
aj zomriem. Neurazím pamiatku svojho otca len
preto, že si to vyžaduje doba.“
Peter Kadlečík:
„Jeho morálny kompas, istá vznešenosť a osobná disciplína sa pre mňa stali malými métami. Pri skúšaní som vychádzal zo svojich vnútorných ideálov, preto musím povedať, že táto postava sa mi hrá úžasne ľahko.“
Monika Haasová
Libuša Szatmáryová
„Veliká láska, láska bez výhrad, láska celého člověka k celému člověku nemůže pominout léty ani smrtí … Ani my nezapomeneme.“
Monika Haasová:
„Libuše mi pomohla pochopiť, že slovo viera je viac než len slovo, že byť niekomu či niečomu oddaný znamená dať zo seba všetko a neuhnúť, nevzdať sa len preto, že je to ťažké. “
Štefan Martinovič
László Pataky/ Ladislav Potocký
„Nech ich ctená duša nájde večný pokoj. Nebojte sa,
o všetko sa postarám, bude mať krásnu, dôstojnú
rozlúčku, presne ako si priala. A pre dobrých
priateľov, samozrejme, so zľavou.“
Štefan Martinovič:
„Nesúdim svoju postavu. Nezamýšľam sa nad tým, čo by som na Patakyho mieste urobil alebo neurobil ja. Je to kontroverzná postava, vnímaná ako negatívna. Ja mu však rozumiem. Pochopil som motivácie jeho konania. Diváci možno až tak nevnímajú lásku, ktorú prechováva k Libuši, a jeho pomoc celej rodine Szatmáryovcov.“
Andrej Šoltés
Platon Szatmáry
„Mysleli sme, že by pán dôstojník nerád večeral
s bláznom. Viete predsa, že mám diagnózu. Človek
nikdy nevie, čo zo mňa vypadne.“
Andrej Šoltés:
„Rozumiem Platonovej rozorvanosti. Chcel by byť
silný ako otec, odvážny ako Juraj, inteligentný ako
matka, aristokratický ako nagymama, chcel by byť
búrkou na mori ako Vilma a pre ňu by zároveň chcel byť prístavom, v ktorom sa upokojí. Chcel by byť romantický, ale zdá sa mu to cynické. Celý čas by chcel byť niekým iným, no nakoniec musí byť sám sebou. Človekom, ktorý do tohto sveta nepatrí.“
Ján Kružliak ml.
Juraj Hronský
„Niekto sa tým sviniam musel postaviť na odpor.“
Ján Kružliak ml.:
„Je to romantik, pozorne sleduje život a vzťahy okolo seba. Čím je starší, tým viac prežíva boj medzi idealizmom a realizmom. Je mi na ňom sympatické, že koná. Objavuje sa zriedka, a hoci veľa nehovorí, vždy sa vracia ako vyzretejší človek s jasným názorom, podloženým činmi. Aj ja by som mal byť menej ľahostajný a viac konať, ako Juraj Hronský.“
Nina Marinová
Mariana
„A čo keby som vám trochu zahrala ?“
Nina Marinová:
„Mariana má veľa spoločného s históriou mojej babky. Má veľké srdce, je odvážna, hrá na husliach, v povstaní robí spojku partizánom, medzi ktorými je aj jej muž. Rovnaký osud mala moja babka. Verím, že v Kosmopole našlo veľa ľudí úzke paralely s vlastnou rodinnou históriou a ja nie som výnimkou.“
Igor Kuhn
Isidor Stern
„Tak vám aspoň poviem dobrú židovskú anekdotu,
na rozlúčku. Myslím, že sa práve teraz skvelo hodí.“
Igor Kuhn:
„Dnes cez Sterna znovu objavujem svoj vnútorný svet skamenený časom, otrlý opakovaním až k zvyku. Ožívam. Mám pocit, že uvoľňujem smútok nahromadený generáciami a vekmi a že je to ozdravný proces nielen pre mňa (to je isté), ale pre všetkých ľudí, živých aj mŕtvych. Nie je to môj smútok ani moja múdrosť, zmierenie. Je vyššieho druhu a cezo mňa, cez nás to iba tečie. To sú asi trúfalé a možno aj velikášske slová, nedajú sa rozumne vysvetliť. Našťastie je na tom rovnako
samo umenie. Veľké Tajomstvo.“
Getrud Mária Prikler
Vilma
„Moju povesť ? Myslíš, že ešte nejakú mám?“
Getrud Mária Prikler:
„Dejiny ňou prešli kruto a nečakane, ako to bolo
možné len v 20. storočí. Bola priemerne vzdelaná, ale túžbu po poznaní postupne a nebadane strácala, ako sa stráca neskorý sneh z vrcholkov štiavnických kopcov. Roky prechovávala tajnú lásku k pánovi domu Alexandrovi Szatmárymu.
Jej láska však nebola nikdy opätovaná a ona poznala tento cit len z románov. Čo urobí dievča, ktoré už v ranom detstve poprie seba samu a jej jedinou oporou je Boh, ktorý zaryto mlčí?“
Ľudmila Klimková
Eržébet Szatmáryová Nagymama
„My sme poriadna rodina, Libuše. Apík bol profesor, opapík kráľovský notár, muža máš doktora, v tomto dome nikdy žiadni umelci nežili.“
Ludmila Klimková
„Eržébet zvádza márny boj proti zmenám v rodine
aj v celej spoločnosti. Je bolestné cítiť, ako jej slabne
hlas, až nakoniec ostáva vo svojom svete sama.
Ku koncu života dostane alzheimera, rodina ju vníma ako pomätenú, ale ja som až počas reprízovania našej inscenácie pochopila, že to vie využiť vo svoj prospech.“
Martin Grmán
Gardista
„Žena sa so mnou nebaví, otec sa za mňa hanbí,
ty ma nechceš, nikto ma nemá rád.“
Martin Grmán:
„V mojich očiach Jano tak ako mnohí v dnešnej
spoločnosti namiesto toho, aby sa s nepriazňou osudu vyrovnal sám a prijal zodpovednosť za svoju situáciu, zvolil radšej cestu nenávisti, trpkosti a obviňovania ostatných za svoj neúspech. Tento postoj, posilnený nadmerným požívaním alkoholu, vyvrcholí sformovaním povahy xenofóbneho, agresívneho, nebezpečného človeka.“
Henrich Žucha
Ruský voják
„Čego ty boišsia, nebojsia! Naša armija —druzia!“
Henrich Žucha:
„ Ruský vojak mi pomohol pochopiť, že hoci má väč-
šina z nás pocit, že sme strojcami vlastného osudu, asi na tom nebude veľa pravdy. Žijeme tu a teraz a svet okolo nás nebol, nie je a asi ani nikdy nebude ideálnym miestom na napĺňanie našich snov a ideálov. Hrdzavé súkolesia režimov zomleli nejeden ľudský život a premenili celé generácie na zúfalú zver zápasiacu o prežitie. O to väčšiu osobnú zodpovednosť cítim v kontexte vojny, do ktorej sme sa prebudili. Zodpovednosť za to, aby sme už nikdy nezopakovali chyby našich predkov, aby sa už nikdy nikto neocitol na mieste Ivana, chlapca z dediny, ktorý chcel byť obyčajným pastierom, ale stal sa zlodejom a vrahom.“
Markéta Mede
Tonička
„Pražské rožtěky nepřišli, neštěstí na kolejích. Ale vem si tyhle štiavnické, Pražáci to aj tak nepoznají.”
Markéta Mede:
„Okolnosti, svůj osud, svůj život bere se vším všudy, i když se jí to ne vždy líbí, ne vždy je spokojená, život nejde tak úplně podle jejího plánu, ale i v Metropole vidí, že život není mnohdy fér.
A odkud plyne ta naše představa, že bude ? Kdo nám to kdy slíbil ? Ani to si Tonička nepamatuje, takže se tím ani příliš netrápí. Kolem sebe vidí spoustu křivd, životního neštěstí, ale i křehké okamžiky štěstí, subtilní zázraky každodennosti.“
